PART 1: Nela dobýja svet londýnskych reštaurácií
Téma týždňa počas júla a augusta je postavená na čisto "zážitkovej forme", takže veľa od toho nečakajte... má to byť príjemné čítanie, ktoré vám aspoň miestami má zaktivizovať kútiky úst o)
Táto Téma týždňa je rozdelená do dvoch častí - prvú som napísala ja s podtitulom "Nela dobýja svet londýnskych reštaurácií", druhú pred istým časom Bety, avšak s troooošku iným titulom "Bety dobýja svet". Pred istým časom - pretože Bety je momentálne na európskom turné s freedom projectom W&C, takže v augustovej Téme týždňa určite prezradí, ako to vyzeralo o)
Ale budem neskromná a vráťme sa ku mne.
Viete o mne, že z historických osobností mám rada L.N.Tolstého, Ľudovíta Štúra a Napoleona Bonaparte - a práve posledný menovaný sa narodil na francúzskom ostrove Korzika, kde som toto leto so sesternicou mala stráviť 10-dňovú dovolenku.
Ako už iste tušíte, z dovolenky zišlo kvôli mojej brigáde, v ktorej, ako už bolo povedané, "dobýjam svet londýnskych reštaurácií".
Tento článok ide focusovať na tému "Čo je reálne/čo je nereálne?" v súvislosti s gastronomickými službami vo Fürstenhofe.
Takže najskôr to, čo je reálne - áno, aj v londýnskej reštaurácií sa rovnako ako Eva Krendlingerová, viete zamestnať bez predchádzajúcich skúseností. Reštika, v ktorej pracujem ja, totiž každoročne počas leta zháňa brigádnikov z celého sveta.
No a ako jedna z týchto brigádnikov som začiatkom júla absolvovala týždňový "rýchlokurz geniality" - počas niekoľkých dní mi kolegyňa ukázala, ako to v reštike chodí, čo si treba naštudovať a tak... minulú sobotu som potom mala prvý deň v službe o)
Takže o mojom pracovnom dni - pracujem iba v popoludňajšej smene, keďže vtedy je najväčší nátresk - zväčša od 15.00 alebo 16.00 do záverečnej - do 23.00. Spomínaný nátresk začína v piatky, soboty a nedele asi okolo 18.00 - vtedy by ste už v celej reštike ťažko hľadali miesto na sedenie... aha, ešte som nespomenula, že je to fakt obrovská reštika so 40-timi čašníkmi, piatimi šéfkuchármi a niekoľkými desiatkami kuchynských pomocníkov.
Je to trošku (teda dosť) vzdialené od "reality" vo Furstenhofe, kde sú k dispozícií štyri stoly, z toho dva sú vždy obsadené, aby sa nepovedalo...
Ďalšou odlišnou vecou je spôsob objednávky - čašník si objednávky nepíše do bloku, ale obdrží také malé dotykové zariadenie, v ktorom má všetky jedlá a nápoje zoradené podľa ich identifikačných kódov. Vyzerá to v podstate ako dotykový mobil alebo GPS a po ukončení objednávky sa jednoducho stlačí jedno tlačidlo a objednávka sa odošle do kuchyne.
Ide o rýchlosť - keď je rešaurácia plná, väčšina čašníkov si prakticky prvýkrát sadne až na záverečnú o 23.00 a mnohí sú aj 6 hodín nepretržite na nohách. Cez víkendy je celá reštika beznádejne plná, cez pracovné dni je to už lepšie, takže niekedy mám deň voľna.
Ďalej - vo väčšine reštaurácií existuje také že "usádzač" alebo také čosi... proste človek, ktorý stojí za stolíkom, nájde hosťom vhodný stôl a usadí ich tam - práve toto je ten moment, keď sú niektorí ľudia schopní čakať tam aj hodinu, kým sa nejaký stôl uvoľní, takže je potom trochu ťažké vôbec sa tam pohybovať. Ak mám správny pocit, vo Furstenhofe niečo takéto neexistuje a túto povinnosť preberajú čašníci - veď aj tak tam majú len štyri stoly.
Počas môjho milého dňa "off" sme s kamarátkou a kolegyňou (z Poľska, takže je super, že sa nemusíme rozprávať po anglicky, aby sme si rozumeli) boli vo Windsore, kde som bola už nespočetne veľakrát, ale milujem to miesto! Je to jedno z letných sídiel kráľovnej, ale v danom čase tam, samozrejme, nebola o) Je tam aj tá klasická kráľovská stráž v červených uniformách a vysokých čiernych huňatých klobúkoch (čo im padajú až pod oči :D) a keď sa s nimi ľudia chcú odfotiť, oni vždy naschvál urobia nejaký nečakaný pohyb, takže keď sme tam boli my, japonské turistky, ktoré sa práve chceli odfotiť, takmer chytili infarkt o) Samozrejme, že stráž má v rukách zbraň, takže to nie je dvakrát príjemné...
Čo na záver?
Viete, že sme chceli, aby to tu cez leto bolo "super", ale mnohé okolnosti to skomplikovali, a tak sa napokon musím ospravedlniť, že mnoho vecí neklape tak, ako by malo klapať, ale jednoducho nemáme čas (áno, je to zarážajúce...). Preto sme sa rozhodli, že sa to budeme snažiť vynahradiť v septembri, takže sa určite máte na čo tešiť.
Apropo - písala som na STV, či budú vysielať Sturm der Liebe aj na jeseň a čakám na odpoveď, takže verme, že áno (lebo zlé jazyky hovoria aj o opaku).
PART 2: Bety dobýja svet
Ďakujem, Nely, za skvelý úvod...
a budeme pokračovať pikoškami zo života slečny Bety :o) ... ktorej projekt, ktorý organizuje v spolupráci s OSN na tému "End human trafficking" naberá jasné kontúry a "jej" firma White & Case spolu s OSN a jednou pittsburghskou organizáciou rozbehla aj informačnú kampaň.
Ak chcete urobiť dobrú vec, môžete sa pridať napríklad do tejto skupiny na Facebooku - televízia CNN počas celého roka 2011 tiež rozbehla "Freedom project", ktorým chce viac upovedomiť ľudí o problémoch zotročovania a obchodovania s ľuďmi. Je to nadčasová a aktuálna téma a určite by sa o ňu každý mal zaujímať... If so, then go to Facebook. (ingliš)
Ďalšou stránkou je PROJECT TO END... (ingliš ez wel) a na CNN už bežia aj reklamné spoty s touto tematikou (zvláštne že v roku 2010 ich tvárou bola Susan Mubaraková - manželka zvrhnutého egyptského prezidenta...)
Po štyroch odstavcoch sa dostávam k jadru veci - "európske turné" zahŕňalo niekoľko európskych metropol, v ktorých sa náš tím snažil nadviazať kontakt s miestnymi organizáciami a napríklad na námestiach a hlavných ťahoch rozdával letáky a robil prednášky o tejto podceňovanej téme. To zahŕňalo švédsky Štokholm, kde sme boli dva dni, dánsku Kodaň, slovinskú Ljubljanu a francúzsky Paríž všetko po jednom dni.
Tento článok píšem krátko pred konaním tohto "turné", takže ešte vám neviem povedať, aký úspech to malo, uvidíme... My vo White & Case LLP dúfame, že aspoň mandát OSN prispeje k úspechu tohto projektu.
To viedlo aj k mnohým úsmevným situáciám - naša parížska pobočka, ktorá je hlavným strediskom tohto projektu (i keď Global Headquarters sa nachádza v New Yorku) nám predstavila aj koordinátora, ktorý sa volá Cyril Chotàrd... čo bolo pre mňa prekvapujúce, lebo som si doteraz myslela, že Cyril je čisto slovanské meno (teda vo francúzštine čítaj "syril šchotarch", pričom "ch" znázorňuje to slávne chrapľavé R :D)
Ďalším človekom bol môj drahý kolega - Španiel Carlos Borja (čítaj Borha)... no a skúste sa nesmiať, keď vám predstavia človeka, čo sa volá Borha :D Neviem prečo, pripomína mi to nejakú nadávku, a tak sa to teraz stalo mojím obľúbeným vulgarizmom...
Ďalšia "laughable situation" mi už nenapadá, snáď len jedna holandská kolegyňa, ktorá sa ma snažila presviedčať že "Paula" sa nečíta "Póla", ale "Paula"! :D
Aha! Vlastne áno... napadá mi ešte jeden fonetický problém. Amerika je totiž jedinečné miesto - veď aj "voda" sa tu povie "vádr" a "potraviny" sú tu "groušry". Teda, áno, poznáme slovo "grocery", ktoré naozaj znamená obchod so zmiešaným tovarom, ale vplyvom rôznych akcentov "grousery" proste zmutovalo na "groušery".
Čo by som vám ešte povedala? :o) Sledujem Sturm der Liebe cez net, to je jasné, kamarátke Deborah to dokonca prekladám z nemčiny do angličtiny (je to ťažšie, ako sa zdá...) a ona sa zase neustále smeje na tých nemeckých reáliách - jej najobľúbenejšia postava je Hildegard v kroji (čiže Dirndl - a vyslovovanie tohto slova je pre Deborah proste priveľké sústo :D). Zato slová, ktoré sú prevzaté z nemčiny, ako napríklad Doppelgänger (dvojník) alebo Kindergarten (škôlka) sú bežné...
Áno, musím trochu potvrdiť poveru, že "Američania sú sprostí", ale keby sa niekto niečo pýtal, tak som nič nepovedala! :o)
Pre nich proste existuje len Amerika a nič iné... o Európe vedia, že je to len "starý kontinent". Mojej drahej kamarátky Deborah som sa nepýtala, či vie, kde sa nachádza také Nemecko, takže so Slovenskom som to radšej ani neskúšala...
"Milá" príhoda v práci
Kolegyňa (Američanka, samozrejme): "A kedy ideš späť do Československa?"
Ja (vypleštené oči): "Sorry?" ...
Američania neoslavujú (čiže nemajú) meniny, nehovoria si "Dobrú chuť!", doma sa zásadne nevyzúvajú, všade dávajú kopu ľadu a všade majú klimatizáciu.... dá sa na to vcelku zvyknúť, práve preto vidíme americké deti v seriáloch skákať po posteli v teniskách, v ktorých práve prišli z exteriéru, ktorý práve nemusel byť najčistejší... čo už!
Moje júlové posolstvo na záver? :o) Užívajte si leto, obzerajte sa okolo seba a buďte vďační za to, čo máte... :o) Prajem ešte pekné leto plné zážitkov, vidíme sa o mesiac!
Bety-chan :o)